Ak sa chcete presvedčiť, že tanec je naozaj pre každého, príďte 28. októbra do Domu kultúry Lúky v bratislavskej Petržalke na festival No barriers. Organizuje ho občianske združenie Pohyb bez bariér. V ňom sa už dlhší čas zaoberajú tanečnými súťažami, ktorých súčasťou vždy bola aj kategória pre seniorov a ľudí so znevýhodnením. Tentokrát sa rozhodli vyčleniť jedno špeciálne podujatie ľuďom s telesným, zmyslovým či mentálnym postihnutím.
Podľa Alice Hammerovej z občianskeho združenia Pohyb bez bariér je príležitostí pre týchto ľudí na Slovensku málo. „Na našom festivale nie sú naozaj žiadne obmedzenia. Ani vekové, ani pokiaľ ide o znevýhodnenie,“ zdôrazňuje Hammerová. Pri jej rozprávaní si človek pripomenie citát Stanislawa Jerzyho Lecza z internetovej stránky občianskeho združenia: „Tanec je umenie, v ktorom si nohy myslia, že sú hlavou.“
Aké sú potom pocity človeka v hľadisku? „Sledujúc choreografie ľudí s rôznymi problémami, nevdojak nám, zdravým divákom napadne, čo všetko v živote máme a o čo nie sme ukrátení. Po choreografiách býva sála priam nabitá emóciami a standing ovation sú tam úplne bežné,“ približuje atmosféru podobných podujatí ich nadšená organizátorka.
Možno si najprv poviete, že práve tanec nie je pre ľudí so znevýhodnením tou najvyhľadávanejšou aktivitou. Prečo by sa mal z tanca tešiť akurát človek na vozíku, ktorému pohyb robí ťažkosti? Prečo by tancoval nevidiaci, ktorý si nikdy nemôže byť úplne istý, ako pri tom vyzerá a či to robí správne? Alica Hammerová má však opačné skúsenosti: „Práve títo ľudia nám chcú často ukázať niečo zo seba. Mnohokrát dokážu veľa a potrebujú priestor na prezentáciu a sebarealizáciu.“
Spomíname na vystúpenia z minulosti. Na jednom bol zmiešaný pár, tanečník na vozíčku so zdravou partnerkou. „Tanečník v istom momente zišiel z vozíka, tlačil ho pred sebou, tanečníčka ho chytila pod pazuchu, spolu išli na pódium až do polohy ležmo, tam robili kotúly, následne sa postavili, on si ju prehol cez chrbát… Z takýchto pohybov a pozícií sme boli všetci priam ohúrení,“ vracia sa k úspešnému vystúpeniu Alica Hammerová.
Galina Kubalová je nevidiaca od svojich dvadsiatich piatich rokov. Odmalička mala rada pohyb a to isté platí o jej synovi. „Keď bol ešte malý, nacvičila som s ním prvú choreografiu na pesničku Mama Mia,“ spomína Galina. Hovorí, že osvojovanie si krokov je pre nevidiaceho tanečníka náročné: „Chce to veľmi skúseného inštruktora, ktorý je komunikačne zručný, aby vedel každý pohyb dobre opísať. Rovnako je dôležité, aby bol veľmi kontaktný, lebo nevidiaci si ho občas potrebuje aj ohmatať. Inštruktor musí vedieť nevidiaceho dobre viesť.“ Keďže sluch nevidiacich je používaním trénovaný, pri tanci im môže pomôcť lepšie vnímanie hudby a rytmu.
Galina bola so synom na niekoľkých tanečných súťažiach: „Zapájali sme sa tam do kategórií určených ľuďom so znevýhodnením. Takýchto možností však veľa nie je, takže sa teším, že pribúda niečo nové.“
Ak nevidíme priestor, kde tancujeme ani publikum a na nás sa, naopak, pozerajú všetci, nemusí to byť pre každého príjemné. Galina však pohybom žije odmalička, takže je to pre ňu úplne prirodzené a navyše, k tancu má veľmi blízko aj jej syn. Galinine pocity na parkete sa líšia podľa toho, či sa nachádza na pódiu alebo v zákulisí. „Kým sa to ešte nezačne naostro, teším sa, aké to bude fajn, dávam si otázku, či nám to vyjde atď. Potom prídeme na pódium a viete, že všetky kroky, všetko musí byť stopercentné. zrazu sa to skončí a vy si uvedomíte, že ani neviete, ako to prešlo.“ Pri tanci teda Galine čas beží inak. Prvotnou odozvou od publika, ktorú registruje, je búrlivý potlesk. O standing ovations sa neraz dozvie až dodatočne. „Ľudia sa ma potom pýtajú, prečo som ich musela rozplakať, ale ja cítim, že tancom rozdávam radosť a to je pre mňa krásne.“
Košice, Žilina, Nové Zámky či Bernolákovo. Aj z týchto miest pochádzajú prihlásené tímy tanečníkov, ktorí chcú 28. októbra ukázať, čo v nich je. Viac sa dozviete na stránke občianskeho združenia Pohyb bez bariér.